Za každým úspechom je príbeh, ktorý málokto pozná. Príbeh poctivej práce, pokusov, omylov, obrovskej radosti, ale aj skromnosti a nepochopenia.

Mnohí si myslia, že za takým úspechom musia stáť veľké dotácie, pompézne sály či podporné tímy. Pravda je však úplne iná. Myslel som si, že keď budeme známi, budeme učiť niekde inde. No zistil som, že to tak nie je – a ani to netreba. Ja som stále ten istý človek, ktorý deti učí najmä doma vo svojej pivnici. A tie deti tam chodia neuveriteľne radi.

Za celým týmto fungovaním navyše nestojím len ja sám. Za celou logistikou, plánovaním zájazdov, komunikáciou v angličtine a náročným manažmentom našej neziskovej organizácie stojí moja manželka a moje dcéry. Všetci sme sa to museli učiť za pochodu a učíme sa stále.

Keď som v školskom roku 2013/2014 začínal, nemal som plán vybudovať veľkú školu ani zbierať miliónové pozretia. Chcel som len jedno – naučiť deti hrať s radosťou a priniesť do heligónky múdrosť, správnu harmóniu a pravidlá.

Cesta k dnešku bola plná prekážok. Zažili sme nielen obrovský potlesk v slávnej pražskej Lucerne, na Pražskom hrade, v San Reme či v televíziách, ale aj smutné nepochopenie doma. Ako rodák som vždy s hrdosťou nosil náš kroj a reprezentoval svoju obec všade, kam som prišiel. O to viac ma mrzí, keď po rokoch bezplatného cvičenia a reprezentácie obce prišli výčitky na deti z iných obcí, ktoré navštevujú Harmonikovu akadémiu, a nakoniec tvrdá veta starostu obce Soblahov, že ma nepotrebuje, že v cvičebni, kde raz do týždňa štyri hodiny cvičíme, obec nemôže nič robiť a že pre mňa nájom na obci nie je. Kľúče som slušne odovzdal a odišiel.

Dnes som vďačný za podporu ZŠ v Trenčianskej Turnej, Trenčianskemu samosprávnemu kraju aj mnohým sponzorom, ktorí sami od seba prišli pomôcť. Rozumejú totiž tomu, že detský talent nepozná hranice chotárov.

Dnes vám chcem povedať celý náš príbeh. O tom, ako vznikol moderný detský folklór na Slovensku, prečo vznikla najľahšia heligónka v strednej Európe a prečo táto cesta vždy patrila a bude patriť našim deťom.

História a zrod modernej heligónky

Začiatok z čistej náhody (2013/2014)

Všetko sa to začalo niekde v rokoch 2013/2014, keď som heligónku objavil úplne náhodne. Na začiatku nebol absolútne žiadny zámer byť slávny, vybudovať veľkú školu ani žať miliónové dosahy. Bol tam len jednoduchý, ľudský cieľ – venovať sa nástroju a naučiť zopár detí hrať s radosťou.

Pokus, omyl a učenie sa za pochodu

Celá moja cesta bola o neustálom skúšaní: pokus a omyl. Učil som to, čo som sa sám postupne dozvedal a objavoval. Myšlienky mi vnikali priamo do hlavy, keď som videl deti hrať. Hodiny, dni, týždne a roky skúmania, programovania, plaču, radosti a nádeje. Desaťkrát niečo nešlo, ale ja som to skúšal ďalej, až kým to na jedenásty raz nevyšlo.

Každému dnes hovorím: Skús to aj ty. Neboj sa pokusov a omylov, lebo len tak vznikajú skutočne poctivé veci.

Rodinné zázemie, manažment a obeta

Aby celá Harmoniková akadémia mohla fungovať a cestovať po svete, musel vzniknúť rodinný tím. Za neviditeľnou, ale obrovskou logistikou, cestovaním, hľadaním financií, manažovaním neziskovej organizácie a medzinárodnou komunikáciou v angličtine stojí moja manželka a moje dcéry. Všetci sme sa museli učiť za pochodu a hľadať spôsoby, ako to utiahnuť. Všetko sme to robili z čistého srdca a s láskou k deťom.

Zrod najmenšej heligónky v strednej Európe

Pri tvorbe školy som zistil, že na trhu boli prevažne ťažké alebo staré harmoniky, ktoré malé deti len trápili. Vedel som, že musíme vymyslieť heligónku, ktorá bude malá, ľahká, zvučná a profesionálna. Keď ma tradiční výrobcovia odmietali, oslovil som majstra stolárskej výroby Tomáša Poláka z Radošoviec.

Spoločne sme dali dohromady nástroj, z ktorého sa stala najmenšia a najľahšia heligónka v strednej Európe. Keď sme videli, aká je skvelá, cenovo dostupná a ideálna pre deti, dohodli sme sa, že ju bude vyrábať ďalej. Tým vznikol kompletný systém: nová výučba, nová teória aj nový, deťom prispôsobený nástroj.

Obetavosť rodičov a medzinárodný folklórny základ

Môžeš robiť čokoľvek, ale pokiaľ nemáš podporu v obetavých rodičoch, ktorí prekonajú vlastnú pohodlnosť a pomôžu svojim deťom k spomienkam a radosti, nezmôžeš nič.

Kým prišli moderné skladby, za tým všetkým bola obrovská tvrdá práca na autentických folklórnych pesničkách. Vydal som pracovné zošity zamerané na čistý folklór trenčianskeho a myjavského regiónu. S deťmi v krojoch sme si vydreli vystúpenia po Európe – na festivale v San Reme, kde sme boli dvakrát a získali aj individuálne ocenenie pre chlapca Tobiasa Betáka, vo Francúzsku, Taliansku, Chorvátsku, Čiernej Hore, Česku, Maďarsku, Poľsku, Rakúsku či Monaku.

Evergreeny, legendy a televízne pódiá

Popri folklóre som vydal zápis evergreenov a začali sme s deťmi hrať piesne slávnych autorov. Z tohto úsilia vznikli nezabudnuteľné spolupráce s legendárnym českým skladateľom Jiřím Zmožkom či s tvorbou bratov Nedvědovcov.

Naše deti absolvovali nespočetne veľa televíznych vystúpení – na Markíze, Jojke, v Slovenskej televízii, na TV Lux, Šláger či Folklorike. Hrali sme všade: od prestížnych medzinárodných lekárskych kongresov až po bežné obecné slávnosti a námestia.

Prielom s Arabelou, Pražský hrad a slávna Lucerna

Skutočná satisfakcia a najkrajšie chvíle prišli vtedy, keď sme nahrali a priniesli Arabelu a pesničku V slepých uličkách. Vtedy sa ukázala obrovská sila našej práce.

Výsledkom tohto úsilia boli tisíce tlieskajúcich ľudí v mestách a obciach, vystúpenia pre Národnú radu SR, u pána prezidenta, pre guvernéra Národnej banky, na Pražskom hrade a v legendárnej pražskej Lucerne. To všetko mala na svedomí poctivá práca, talent detí a odhodlanie.

Dobrosrdeční podporovatelia a skutočné hodnoty

Na našej ceste sme sa našťastie nestretli len s prekážkami. Obrovskou oporou nám bol Trenčiansky samosprávny kraj a mnohí úžasní sponzori, ktorí sa nám sami ozvali. Prišli a povedali: „Pán Opatovský, vaša práca sa nám páči a chceme vás podporiť.“ Pomáhali nám rôzne – nákupom vybavenia, opravami nástrojov či pomocou pre deti.

Mnohí ľudia na sociálnych sieťach šíria naše videá a tvrdia, že oni nás propagovali. Nesúdim ich, no pravda je jedna: my sme tí, ktorí to naozaj odmakali a odohrali. A prvenstvo moderného detského folklóru a nového smeru heligónky našim deťom už nikto na svete nemôže vziať.

Boj s akademickým afektom a odborne dokázateľná kniha

Nechcel som, aby heligónka zostala len „krčmovým“ nástrojom. Múdra heligónka má svoje pravidlá, frázovanie a drží tempo. Celých 14 rokov som trpezlivo skladal teóriu s praxou a pretavoval skúsenosti do učebnice Hudobná teória a praktikum pre heligónku. Hoci som čelil odvrhnutiu a akademickému afektu, túto knihu so mnou spoluvytvárali akademicky vzdelaní odborníci. Všetko v nej je muzikálne, teoreticky pravdivé a odborne dokázateľné.

Kniha Pesničky mojej mamy a radosť z malej pivnice

Na lásku k tradícii nadväzuje aj moja kniha Pesničky mojej mamy s 216 starodávnymi pesničkami, ktoré dodnes s ľahkosťou obliekam do nového šatu. Nezbohatol som na tom a knihy splácam doteraz. Najväčšia obeta bol čas vytrhnutý z vlastnej rodiny.

Odpustenie, rodičovské ego a čisté detské srdce

Za celé tie roky sa našlo možno jedno či dve deti, ktoré neskôr otočili a zapreli, že som ich učil ja alebo naša akadémia. Hoci to človeka zabolí, na tie deti sa vôbec nehnevám. Dieťa je len čistým zrkadlom – a za každým takýmto veľkým slovom či zaprením v skutočnosti vždy stoja rodičia. Sú to rodičia, ktorí musia byť múdrejší, a keď do detí zasievajú takéto myšlienky, deti ich len opakujú. Deti za to nemôžu.

Kedysi som si myslel, že keď budem známy, budem učiť niekde vo veľkých sálach. Dnes viem, že to nie je potrebné. Moja učebňa v domácej pivnici má svoju neopísateľnú dušu a deti do nej chodia s obrovskou radosťou. Nie som Boh a nemám ego na to, aby som musel byť ospevovaný. Ale dnes viem, že nálepku priekopníka a autora modernej heligónky si ja aj naše deti nesieme plným právom. Verím a dúfam, že v ich očiach zostanem človekom, na ktorého budú po celý život s radosťou a láskou spomínať.

Jozef Opatovský